Tvár ma skrytú v dlaniach a potichu plače. V kúte pri hlavnej budove stanice sa chúli párik bezdomovcov. Z temnej oblohy sa začnú pomaličky spúšťať snehové vločky. Staré svetlo, osvetľujúce nástupište, zabliká a zhasne. Usmejem sa a pripálim si fajku, ktorú držím v ruke. Scénka, ktorej som súčasťou je nekonečne sa opakujúcim predstavením na každej vlakovej stanici v noci. Iba herci sa striedajú. Vlakové stanice mali vždy akési zvláštne čaro, ktoré napríklad na takých staniciach autobusových nenájdete. Aj samotná cesta vlakom je zvláštna, keď sa započúvate do zvukov, ktoré vlak vydáva, môžete započuť príbehy, ktoré zažil a teraz sa vám ich snaží povedať.
V diaľke sa z hmly a tmy začínajú ozývať zvuky oznamujúc príchod vlaku. Potiahnem si z fajky. V hmle sa už začína objavovať aj samotný vlak. Rýchlo dofajčím fajku, stíham to akurát, začína sa ozývať piskľavý zvuk. Vlak zastavuje. Nastupujem do starého vagóna, veľmi málo ľudí sa chce voziť v starých vagónoch, väčšina vyhľadáva čistejšie a pohodlnejšie vagóny. Do tých starých zablúdi málokto. A práve preto mám staré vagóny rád. Ak má človek chuť nad niečím porozmýšlať a potrebuje k tomu samotu, starý vagón je preňho ako stvorený. No to nie je jediný dôvod prečo mám staré vagóny rád. Pripomínajú mi totiž starých ľudí. Starý ľudia už tiež nemôžu poskytnúť mladým toľko, čo môžu iný mladý ľudia. Generácie si medzi sebou nikdy nerozumeli a ani rozumieť nebudú. Ale skúsili ste sa niekedy spýtať staršieho človeka na nejakú jeho príhodu zo života? Vtedy mu zažiaria oči a zasa sa na chvíľu cíti mladým, znova cíti vietor, ktorý mu v mladosti ošľahával tvár a spomenie si na šťastné, naivné roky svojho života. Keď príbeh dokončí, jeho oči znova zošednú a stratí sa z nich iskra, ktorá tam počas ich vyprávania bola. A tak isto to je aj zo starými vagónmi. Keď sa započúvate do ich melódie, otvoria sa vám dvere do minulosti. Vyblednuté a roztrhané sedačky sú zrazu čisto nové, dívate sa von oknom a vidíte nádherný deň a deti hrajúce sa na lúkach a poliach. Pozriete sa znova do vagónu a pri sebe a oproti vám môžete spozorovať kopu mladých a starších tvárí. Ľudia okolo vás sa veselia, smejú, ale niektorí aj plačú alebo sa len bezducho dívajú do novín, aby zakryli svoj žiaľ. Po uličkách vagónov sa tu tiež preháňajú deti a ich rodičia ich za to kárajú. Snažím sa nasať čo najviac z tej atmosféry. Tu vôňu dôb dávno minulých, no zato krásnych. Dôb, v ktorých si ľudia ešte vážili jeden druhého. Odniekiaľ počujem hrať starý blues a swing. Melódia sa stále zosilňuje až prerastá v hukot.
Zobúdzam sa v prázdnom kupé ošarpanom kupé. Vlak zastavuje na ďalšej stanici. Celý svoj život som prežil na cestách vlakom do rôznych miest z rôznym poslaním. Som len ďalší z cestujúcich, ktorý vo vlakoch čo pochodil zanechal svoju drobnú stopu. Len tu, na cestách som mohol cítiť dotyky minulosti. Celý svoj život som sa snažil hľadať rozdrobené a poskrývané kúsky minulosti. Už viac ale nemám čo v živote hľadať. Život je len ďalšou zastávkou na nekonečnej ceste a ja sa neviem dočkať kedy znova vyrazím. Vyrazím na cestu.
