Stará platňa dohráva. Sedím na stoličke pred žiariacou obrazovkou počítača. So zavretými očami si užívam posledné akordy starej rock´n´rollovej hymny. Tesne pred koncom platňa začne preskakovať. Znudene sa zdvihnem a platňu zastavím, následne ju opatrne vložím do obalu. Pozriem sa na hodiny, ukazujú pol šiestej. To stíham, pomyslím si. Zbehnem na prízemie do chodby a začnem si obliekať bundu. Mama ku mne okamžite pribehne s otázkou kam idem a kedy príjdem. Tam kam vždy, vtedy ako vždy, odpoviem. Mama len prevráti oči a potom sa so mnou rozlúči.
Ku mostu, pri ktorom sa máme stretnúť príjdem na čas, ako vždy. Druhá strana sa ešte zjavne niekde zdržala a tak sa len znudene opriem o zábradlie a čakám. Tento proces mi spríjemňuje hardcore punk, hrajúci mi v sluchátkach. S každou ďalšou minútou, začínam byť viac netrpezlivý. Práve vo chvíli, keď už chcem siahnuť po mobile, objaví sa na horizonte vlasatá hlava. To mu trvalo, pomyslím si. Ako tá hlava doráža ku mne, počujem ako hovorí: ,, Nazdar. Asi meškám čo?" ,, Ako vždy." odpoviem zahorklo.
Neleníme a vydáme sa na cestu. Vlasatá hlava ma počas cesty zahŕňa novými informáciami zo svojho života. V druhej polke cesty mu, ale zavolá žena jeho srdca a tak som naštastie na chvílu ušetrený. Mám toho chlapca rád, ale niekedy mi ide na nervy. Pomaly sa blížime k cielu našej púte. Je ním zastrčená írska krčma. Keď zasadneme ku stolu, barman nám hneď nesie dve dvanástky. Zaplatíme dve eurá dvadsať, štrngneme si na tu nereálnu a nezábavne zábavnú realitu a napijeme sa. Pivo je zaujímavý nápoj, keď sa človek napije je najprv horké, no ako steká do žalúdka mierne na jazyku zosladne a prinúti vás tak vlastne napiť sa zas.
Počas čakania na pivo ďalšie (to prvé ide dolu krkom stále rýchlo) sa zdvihnem od stola a zamierim k jukeboxu. Nahádžem tam zhruba dve eurá a pustím si nejaké svižnejšie punkáčiny. Krčma sa medzitým začína plniť rôznymi individuámi od starých štamgastov sediacich celý večer pri jednom pive, cez malé dievčatká skúšajúce sa prvý krát opiť z piva (aj keď im barman dáva iba nealko, dokážu sa z toho opiť celkom slušne, tá psychika je zvláštna vec), po starších mladých, ku ktorým patrím zrejme aj ja.
Sadnem si opäť ku našemu stolu a začnem popíjať druhé pivo, debatujúc pri tom so svojim spolusediacim o všetkom možnom. Začína sa stále u bežných vecí, no ako idú pivá, prechádza sa na stále vážnejšie debaty. O bohu, politike, ekológii, filozofii, láske. Zvláštne je, že tá láska prichádza na rad stále ako posledná. Je to tým, že si ju všetci strážia čo najhlbšie? Alebo je proste dobrou témou, keď uz nie je o čom sa baviť? Kedysi, v dávnych minulých dobách som o tom často premýšľal. Ako v podstate o všetkých veciach. Mal som rád filozofovanie a rád som svoje názory prezentoval. Nakoniec som toho ale nechal, načo by som niečo rozprával, keď všetci počúvajú, ale aj tak nikto nepočuje? Jediné čo som dosiahol bolo, že ma ľudia začali považovať za niečo vzdialené, za niečo z inej planéty. Aj keď, je samozrejme dosť možné, že moje názory proste za nič nestály a boli iba naivnou zlátaninou. Tak som sa na to vykašlal, aj tak, čo by zmenil patetický chudák ako ja, ak nič nedokázali zmeniť ani tí najväčší filozofi v dejinách? Skryl som sa radšej do svojej ulity a stal sa iba pozorovateľom toho šialenstva. Som hlupák? To je dosť možné. Na pochybách som neustále.
Ahoj! Ozve sa zrazu zpoza mňa. Otočím sa. Za mnou stojí skupinka štyroch ľudí, dávni kamaráti, prežili sme spolu toho celkom dosť, ale v poslednej dobe sa veľmi nestýkame. Ahoj, odzdravím.
,, Zase tu sedíte? Alebo ešte stále, ak mám byť presný?" spýta sa úplne zrejmú otázku vysoký blonďák, stojaci v čele skupinky. Ľudia sa niekedy pýtajú na strašné debiliny, pomyslím si.
,, Áno, flirtujeme si tu s dvanástkami." odpoviem a skupinka sa rozosmeje. Potom zamieri do hlbín krčmy a ja ich stratím z pohľadu.
Opäť vstanem a zamierim k jukeboxu. Doba medzitým dosť pokročila, krčma je napoly prázdna, za hodinu je záverečná. Hodím do tej kraksne ďalšie eurá a pustím teraz pre zmenu niečo kľudnejšie. Po krčme začne hrať jazzový saxafón a po chvíli sa k nemu pridajú ďaľšie nástroje. Na záver tam ešte hodím Schelingerov Holubí dům.
Večer pomaly končí. Vraciam sa po tmavej ulici domov a užívam si vyprázdnených ulíc. Po príchode domov sa čo najrýchlejšie osprchujem a ľahnem si do postele. Som unavený. Z posledných síl sa ešte raz zdvihnem a pustím si platňu od Deep Purple-u ,, Who do we think we are". Ľahnem si naspäť na posteľ. Pomaly začínam zaspávať a...platňa preskočí.
