Oblieknem si bundu. Do vreciek si dám mobil, peňaženku a klúče. Vypnem blikajúcu obrazovku počítača a zamierím ku vchodovým dveriam. Vyjdem na chodbu, pričom venujem tmavému bytu posledný pohľad a zavriem za sebou dvere. Na uši si položím sluchátka a pri čakaní na výťah prehľadávam mp3-ku hľadajúc hudbu, ktorá by mi dnes dobre padla. Moja voľba nakoniec padne na Davovú Psychózu a spoločne s prvými akordmi pesničky ,, Nie je čas" putujem výťahom dolu.
Vyjdem pred bytovku a na chvíľu sa zastavím. Celým svojím telom nasávam príznaky blížiacej sa piatkovej noci. Keď tak stojím už nejakú chvíľu uvedomím si, že je to hlúposť a tak sa poberiem ďalej. Popri ceste sedí na lavičke partia pubertálnych punkáčov a pijú čučo. Jeden nich sa pohne smerom ku mne a pýta ma nejaké drobné. Nemám, vravím.
Pouličné lampy na chodník vrhajú temné svetlo. Na niektorých miestach je ho dosť, na niektorých pre zmenu zas žiadne. Kráčam s istotou, trasu dobre poznám. Nikoho nestretávam, nikto ma nemíňa. Každý je už buď doma pred televízorom, alebo sedí v krčme. Občas len prejde po ceste nejaké auto a osvetlí ma diaľkovými svetlami. Asi aby som sa necítil tak sám.
Prechádzam cez cestu a približujem sa ku garážiam. Stopnem mp3-ku a zložím si sluchátka. Z istej garáže predomnou počujem zvuk kopáku a hlas niekoľkých ľudí. Otvorím teda garážové dvere a som---doma. Pozdravím kamarátov-zišla sa ich tu dnes pekná kôpka- a sadnem si na svoju obľúbenú stoličku. Pustíme si nejaký starý rock´n´roll a človek sa hneď cíti ako keby bol v tých rokoch 60-tych, 70-tych, alebo aj 80-tych. Alebo si aspoň myslíme, že tá atmosféra vtedy bola taká. Vedieť to naisto, bohužial nemôžeme. Jediné čo máme je rozprávanie našich rodičov, ktoré je -prirodzene- podfarbené veľkou dávkou nostalgie.
Prejde pár minút, pár pív a ja chytám do ruky svoju basgitaru. Kamarát zas svoju gitaru a iný kamarát už netrpezlivo čaká za svojimi bicími. Zapínam kombo a mikrofón v stojane. Nemám dnes chuť na spievanie a tak ponúknem možnosť spievať niekomu inému. Prihlási sa kamarátka a ja jej podám mikrofón. A potom: Bah! Záplava živej hudby zaplaví garáž a mozgy sa preľadia na iné vlnové dĺžky. Každý atóm môjho tela skáče radosťou a ja sa cítim sakra dobre. V takýchto chvíľach mi nezáleží na tom kam sa táto hudba dostala. Nezáleží mi na tom, že už sa hrá hlavne pre peniaze, že sa znej vytratilo to srdce a cit, ktoré v nej boli v jej začiatkoch. Punk, rock´n´roll, rock, metal...vraj je to mŕtve. Mladí to vraj už nechápu, hovoria starší. Berú to ako módu, ako príležitosť sa opiť -vravia. Možno majú pravdu. Ale ja mám opačný názor. Tá hudba sa dostala tam kde bola pred jej spopularizovaním, do garáží, zašitých klubov a na malé festivaly. A tam bude žiť, dokiaľ nezomrie posledný človek, ktorý by ju dokázal počúvať srdcom.