Na hraniciach reality? 2. časť

Autor: Viliam Fiedler | 8.4.2011 o 22:29 | (upravené 8.4.2011 o 22:40) Karma článku: 8,19 | Prečítané:  160x

Modlím sa..ja ateista sa modlím aby už prišla noc. Unavene uľahám na tvrdú prašnatú zem a apaticky nechávam svoje myšlienky plávať okolitý vesmírom. Keď si myslím že je koniec, stane sa niečo absurdné. Cítim ako na mňa zrazu dopadol tieň. Otvorím oči a neveriacky pozerám na to čo vidím nad sebou. Stojí tam dievča, možno tak dvadsať ročné. Má na sebe biele vychádzkové šaty, ktoré vyzerajú akoby boli z 18.-teho storočia. Nad hlavou si drží slnečník a usmieva sa na mňa.

Podá mi ruku a dvíha ma zo zeme. Cítim, ako sa mi do tela vrátilo trochu síl. So spýtavým pohľadom pozriem na dievča. To sa len pousmeje a keď sa ujistí, že stojím pevne, pokračuje v chôdzi. Neisto sa vyberiem za ňou. Prechádzame púštou a deň sa mení na noc. Jej biele šaty mi svietia ako mesiac a navigujú ma v chôdzi. Okolo cesty, ktorou ideme ležia ľudia. Zúfalo žiadajú dievča o pomoc, no to si ich nevšíma. Mňa natoľko opantala únava a obraz mesiaca predo mnou, že si ich tiež ledva všimnem. Mlčky pokračujeme v našej trase. Dievča asi desať krokov predomnou, idúc pomalým vychádzkovým krokom a ja sa vlečúc za ňou. Stále si ma nevšíma, akoby som neexistoval. Na horizonte sa pomaly začína objavovať budova. Keď sa ku nej priblížime viac s prekvapením zistím, že je to malý domček s obrovskou záhradou plnou kvetov. Príjdeme k bráne do záhrady a dievča ju otvorí.

Prejde cez ňu, no nezavrie ju a tak vojdem dnu aj ja. V strede záhrady žiari biely altánok, do ktorého si dievča sadne. Takmer omámene ju nasledujem a sadnem si oproti nej. Pocítim pri tom bolesť odoznievajúcu akoby v každo atóme môjho tela. Zvalím sa na lavicu a čakám. Nič sa nedeje, dievča sa ani len nepohne. Unavený a zničený pomaly upadám do nepokojného spánku. Snívajú sa mi sny o krásnom zelenom svete, o krásnych ľuďoch, ktorí sa v ňom prechádzajú po parkoch a záhradách.

Zobúdzam sa do horúceho rána. Pozviecham sa z lavice a posadím sa. Dievča stále sedí oproti mne a mlčky hladí niekam do neznáma. Poobzerám sa, uvidím, že celá záhrada je spustnutá. Niekedy musela vyzerať nádherne, no teraz sú všetky kvety iba žltou podobou svojho niekďajšieho ja. Namiesto peľu z nich padá popol. Popol. Jediné čo zostalo po kedysi hrdej rase. Prach si a v prach sa obrátiš, no nikto zrejme nečakal prachu toľko, že dokázal zakryť celú rasu. Nikto nečakal prachu toľko, že dokázal zakryť vlastnosti, talent, ľudskosť. Nikto nečakal toľko prachu. No i tak prišiel a zakryl všetko, dobré aj to zlé. Je lepšia ničota, než zlo? Je lepšie nikdy neveriť, než sa sklamať? Je lepšie nemať možnosť, než vybrať nesprávnu? Na ničom z toho už nezáleží, všetko už bolo povedané. Každá básnická otázka daná. Neistota a otázky zmizli. Zmizli?

 

,, Prečo ste mi včera pomohli?" Spýtam sa nehybne sediaceho dievčaťa.

,, Prečo nie? Napadlo ma to, tak som to spravila." Povedala a zachichotala sa nepríjemným, uši drásajúcim smiechom. Jej tenký hlas odoznieval v mojej hlave ešte dlho. Viac než jednu večnosť.

,, Museli ste k tomu mať dôvod."

,, Dôvody, prečo všetci potrebujú dôvody? Život nemá dôvod, prečo by ho potreboval. Žijete a žijete a potom zomriete a ste mŕtvy. Nič viac v tom netreba hľadať."

,, Ak by ste nemali žiaden dôvod života, sedeli by ste tu len od rána do večera a pozerali do blba. Lenže vy tu len tak celé dni nesedíte."

,, Proste ma raz za čas napadne vstať a niekam ísť. Na to predsa nemusím mať dôvod." Znova sa zachichotala.

,, Ale prečo ste pomohli mne a nie tým ľudom tam pred vašou záhradou?"

,, Možno ste mi boli sympatickejší. Alebo ste proste boli v niečom nový, neotrepaný. Tí ostatní sú tam už celú večnosť. Urobila som to, lebo ma to napadlo. Netreba sa nad tým dlhšie zamýšlať."

,, A vám nevadí, že tí ľudia tam von trpia?"

,, Všetci predsa trpia. Utrpenie je súčasť života. To, že niekto trpí viac ako ja ma predsa zaujímať nemusí. Nie je to jedno? Je to ich problém."

,, A vôbec vás to nemrzí? To, že by ste im mohli pomôcť, no neurobíte to?"

,, Nechápem o čom tu stále hovoríte. Mne je úplne jedno čo sa im deje. Nemôžem vedieť, či vôbec niečo okrem mňa existuje. A taktiež ma to proste nezaujíma. Nezáleží mi na tom. Nech si robia čo chcú. Ja si taktiež tak robím."

,, Nechápem, ako vám to môže byť jedno. Nemáte žiadne svedomie?"

Odpovede som sa nikdy nedočkal. Dievča už znova hľadelo niekam do neznáma a nevyzeralo, že by si uvedomovalo, že tam ešte stále som. Skúšal som sa jej opakovane prihovoriť, no nikdy nezareagovala. Keď prešiel deň a ja som si v tieni altánku dostatočne oddýchol, rozhodol som sa opustiť toto miesto. Keď obrovské slnko zapadalo za horizont, otvoril som bránku záhrady a vyšiel von do nekonečnej púšte. Venoval som posledný pohľad záhrade a zrak mi pritom skĺzol na kartičku zavesenú pri bránke. Stálo na nej: Sofia Apatia. V duchu som sa rozosmial. Toto miesto je ako zo zlého moralizujúceho románu. Potom som sa znovu vydal na cestu, hľadajúc veľký nápis EXIT. Ale také GAME OVER by mi tiež stačilo. Aj keď, to už možno dávno bolo, len ja som sa ocitol v nejakom nekvalitne spracovanom a trápnom pokračovaní. No, keďže som sa už ocitol v tom zlom románe, rozhodol som sa hrať podľa pravidiel. Vydal som sa smerom k zapadajúcemu slnku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?