Spomienky

Autor: Viliam Fiedler | 21.9.2012 o 11:57 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  111x

Dohasínajúca cigareta. Dym sa pomaly skrúca a vytvára rýchlo miznúce obrazce. Tam niekde v diaľke sa premieta film. Sedím v bare, sám. Barman s neprítomným pohľadom leští poháre. Neďaleko stojí zaprášené pódium. Pamätám sa na tie koncerty. Ľudia, krútiaci sa dokola. Krik, vresk, atmosféra - v ktorej si je každý rovný. Všetci sa poznajú. Nikomu nič nevadí, zajtrajšok predsa nebude.

Krútiace sa platne, občas preskakujú. Sedím s dohasínajúcou cigaretou v ústach a okolo mňa ubieha čas. Všetko sa točí, v nekonečnom kolotoči. Úsmevy, plač. Vstanem a podídem k pódiu. Kapela sa zvučí. Bubeník hľadá paličky, je nervózny, začína si myslieť, že ich zabudol. Gitarista ľadí gitaru, zaujato hľadí do malej krabičky. Basgitara? Tá leží v kúte. Jej majteľ pije na bare pivo a flirtuje s čašníčkou. Speváčka si opakuje texty. Občas od nich vzhliadne a pozrie na mňa. Usmeje sa. Zatiaľ som jediný divák, ktorý prišiel. Červené vlasy jej padajú na ramená.

Zahasím cigaretu, objednám si pivo. Tam niekde vonku beží svet. Tak neskutočne blízko a pritom tak strašne ďaleko. Nekonečná energia ľudskej rasy, ktorá sa premieľa a bortí. Padá a znovu vstáva, v tom nikdy nekončiacom úsilí o niečo viac. O nahliadnutie cez okraj. Dostať sa tam, kde nikto nebol, prekonať hranice.

Pentatonická stupnica prehluší ticho. Gitarista je zjavne v dobrej nálade. Začínajú prichádzať ľudia. Skupinky chichotajúcich sa dievčat, partie pubertálnych chlapcov, uškŕňajúcich sa na tak strašne debilných vtipoch. Dokreslujú atmosféru, tak veselú a predsa smutnú. Mnoho z nich tu je, aby zabudlo. Žijeme ďalej, aby sme získali nové, veselé zážitky, ktoré prebijú tie staré, smutné? Žijeme, aby sme zabúdali?

Bum, bum, bum, bum. Bicie sú nazvučené. Skupinky ľudí sa motajú sem a tam. Občas výjdu von, aby si logli niečoho, čo majú skryté pod bundou. Pri jednom stole plače dievča, opustil ju chlapec. Prevrátim oči. To sú veci, ktoré ma vedia strašne otráviť.

Konečne na pódiu stojí celá kapela. Speváčka nesmelo podíde k mikrofónu. ,, Vitajte.“ povie a kapela začne hrať. Nehrajú dobre. Sú nervózni.

Opäť sedím v bare sám. Zapálim si ďalšiu. Barman číta včerajšie noviny. V jednom kúte, pri jukeboxe stojí staré piáno. Zajtra ho majú odniesť, je pokazené.

Pamätám si, ako naň jeden večer, hlboko v minulosti, hral kamarát. Akoby som doteraz počul bluesové akordy. Všetci moji kamaráti sedia pri stole so mnou. Bavia sa, vedú nikdy nekončiace debaty o stále tých istých témach. Usmievam sa. Mám pocit, že niekam zapadám. Sedím v kúte a píšem si do môjho zošita. Občas niečo poviem aj ja, ale len občas, aby som nenarušil atmosféru. Cítim sa pokojne. Všetko má zmysel, práve teraz. Čo je to budúcnosť? Sme tu, je nám dobre. Blues sa dostáva do každého zákutia môjho ja. Zajtrajšok? Čo je to zajtrajšok?

 

Horizont je tak neskutočne ďaleko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?