Toľko tvárí, toľko úsmevov, ktoré lámu nekonečne milionkrát zlomené duše. A mestá, večne odtikávajúce. Tik, tak, tik, tak. Hodiny stojace na námestí, ktoré delia čas na úseky. Nakoniec nezostane z prítomnosti nič, len pár úsekov minulosti. Z tých postupne bude odkvapkávať to zlé, až nakoniec zostane len to dobré. To nepravdivé.
Ľudia, prúdiaci z jednej strany na druhú. Občas sa pri sebe pristavujúci a končiaci na veľkých skládkach zvaných nebom. Volajte to osudom, nutnosť skončit tam kde všetci ostatní. No netreba zabúdať, že sme to boli my, kedysi dávno, dlho pred nebom, kto vymyslel skládky mysliac pri tom na ekonomické výhody.
Koľko toho môže zmeniť jeden pohľad? Koľko jeden stisk ruky? Stačí jeden impulz a všetko čo bolo doteraz zabehané a pre nás úplne normálne prestáva dávať zmysel. Okamžite začíname meniť fungovanie prístroja, no často to končí katastrofou. Vždy to končí katastrofou. Každá zmena predsa prináša zhoršenie.
Niektorí hľadajú, iní si myslia, že našli. Ale všetci veria v lož. Klamstvo, podvod, donekonečna sa dvíhajúce mrakodrapy skláňajúce sa nad hlavpu a väzniace ľudí v nekonečnom tieni. Má zmysel mať zmysel? Väčšinou sa v nezmysloch predsa skrýva ten najväčší zmysel. Prečo dávať zmysel nezmyslu? Prečo, keď sám nezmysel je zmyslom?
Rieka pretekajúca púšťou. Nekonečné množstvá prelievajúcich sa myšlienok. Nikdy nenájdu pôdu vhodnú na zasiatie. Prichádzame tým o niečo? O všetko? O nič? Samé tváre.
Práve vypadla elektrina. V tme dostáva svetlo obrazovky iný odtieň. Ako jediná pravda žiaria pomätané myšlienky utierané do klávesnice. Keď sa zhasne, všetci zrazu vedia. Vedia, že vedieť nie je všetko. Vedieť je horšie ako nevedieť. Keď človek vie, potrebuje argumenty, kompromisy, dôkazy. Pochyby. Keď človek nevie, nepotrebuje nič. Má presvedčenie, to mu stačí. Nepochybuje, žije v domienke. Radšej nevedieť.
Zdá sa, že aj svetlo opúšťa básnikov. Možno, že práve v tme sa ukrýva to pravé, nefalšované. Záchodová mysa.
Nikdy som nepomyslel na to, že raz nepomyslím. Pomyslel som ale už tak dlhú dobu, že pomýšlam na odchod. Nie je zdravé zdržovať. Vraj to poškodzuje močový mechúr.
Tma je príťažlivejšia než svetlo. Zahalí rúškom, nemusíš sa báť. Prečo sa všetci boja? Všetci sa bojíme oklamania natoľko, že je nám neprirodzené to, čo neklame.
A všetky vlny sa strácajú, keď sa párkrat odrazia. Všetko chvenie, brnenie, pálenie, škriabanie. Všetko sa stráca, nič nezostáva a básnik zostáva na žobrotu. Čaká na Godota. Na múzu. Je múza Godotom? Vlny, krupobitie, blesky a duše. Nič a všetko. Všetko je v ničom a nič je vo všetkom. Za ničím hladám všetko a za všetkým nič. Pravda je pravdou, všetky pravdy sú pravdivé. Dokonca aj slovíčkarenie. Hra so slovami je často dôležitejšia než osud. Slová sú jediné čo zostáva, aspoň dovtedy kým je niekto kto ich číta. Preto je dôležitejší čitateľ a nie menovateľ. Všetko plynie, len plyn nie.
Dosť už bolo šialenstva. Svetlo sa rozsvietilo a spálilo mi oči. Všetko čím som si bol istý sa zrazu zdá byť neisté. Ale nie je práve v tom ten dôvod?
Kam? Kde? Prečo? Začo? A načo?